Piknik s Luckou Panáčkovou / "Na svete je mnoho zaujímavých osobností, ktoré potrebujú pozornosť a objavenie"

"Som ako kríženec Anny Shirleyovej, Adriana Mola a Jonassonovej postavy starčeka. Urečnená, atypická intelektuálka s túžbou vynikať a zároveň impulzívna naivka vyzbrojená predstavou, že svet raz pochopí inakosť. Väčšinu času premýšľam a ak nie, čítam, napríklad o Anne, Adrianovi, starčekovi alebo o hrdinoch „buričoch“."

Divadlo má v Púchove bohatú tradíciu a už pár chvíľ ho tvorí aj ochotnícky divadelný súbor ČERVENÉ VANKÚŠE. Som rada, že moje pozvanie na Piknik prijala práve jeho režisérka a tvorivá duša LUCKA PANÁČKOVÁ. Vedela som, že náš rozhovor bude na trošku dlhšiu debatu, no o to zaujímavejšie čítanie z neho vznikne. Lucka je dievča s rozhľadom, so širokým úsmevom, so silnou láskou k divadlu a k literatúre. Veľa jej nápadov vzniká po ceste vlakom. Možno práve tam ich nájdete roztrúsené a možno práve tam sa začne písať nová divadelná hra ...

Ako vyzerá tvoj obyčajný deň?

Obyčajný deň podľa mňa neexistuje. Vždy príde niečo výnimočné, aj keď si to často ani neuvedomíme. Aj preto je môj diár plný všakovakých skratiek obrázkov, poznámok. Snažím sa zachytiť najkrajšie okamihy, pretože niekedy k dobrej nálade stačí práve to, že pred týždňom a dvomi dňami sa na Vás pekne usmial napríklad predavač v novinovom stánku.

Si režisérkou v novom divadelnom súbore Červené vankúše. Porozprávaj ako vznikol a ako sa ti podarilo stať sa režisérkou ...

17. marca 2012 sa stretli piati divadelní kolegovia v pravom rohu jednej milej púchovskej kaviarne na kreslách, kde boli červené vankúše a privítali Roalda Dahla ukradnutého z režisérkinej knižnice. Ak raz okúsite vôňu kolektívnosti, chuť tvorenia a smiechu, pocítite silu toho, čo je podľa mňa pre divadlo najdôležitejšie- hravosť a nadšenie.

Základ všetkého bol pôvodne niekde úplne inde, ako by každý očakával. Impulz vyplynul z nečakaného prúdu myšlienok o tom, ako veľmi mi divadlo, javisko, divadelní kolegovia, či bývalý režisér chýbajú. Keďže som mala pred sebou ešte dosť dlhú cestu vlakom, hľadala som podnet, ktorým by sa odštartoval kolotoč skúšok, premiérovania, predstavení, vtipných situácii, a pre mňa tak napĺňajúcich momentov spoločného prežívania hry. Najlepšie námety som hodila do SMS a odoslala jednej z hereckých kolegýň. Cieľom bolo, aby naše Divadlo Mladých (vyvinulo sa z DŠ Ochotníček, ktoré doteraz zostáva mojou srdcovkou) opäť trochu okorenilo púchovský divadelný svet a prekvapilo.  K presvedčeniu prijať výzvu založiť vlastný súbor ma napokon priviedol Peťo Hudák, pretože prejavil ochotu pomôcť nám, ak bude treba. Tak sa to stalo. Divadelné štúdio sa oficiálne narodilo a od tej doby mi veľmi prirodzene prischla rola režisérky. 

 

Od kedy pôsobíš na divadelnej scéne? A aké boli tvoje začiatky?

Divadlo sa stalo mojou súčasťou približne pred ôsmimi rokmi. Aké boli začiatky? Ťažké, strašne ťažké. Práve úvodná divadelná fáza ma výrazne ovplyvnila i neskôr. Najmä v Červených vankúšoch som vždy prihliadala na nováčikov, na to, ako sa cítia, či sa zabávajú, a ak nikto, aspoň ja som sa pokúšala navábiť ich k zapájaniu i spoznávaniu iných. Všetko sa zmenilo premiérovou premiérou. Bolo to krásne! Úžasné a jedinečné. Hra Tristan a Izolda. Tou som začínala. Hrdá na seba, na svoje schopnosti, som sa postavila na javisko a vydala zo seba to najlepšie, čo som vedela. Rola Izoldy ma vtedy nadchla, obzvlášť preto, že mi prináležala hlavná postava. Nováčik s titulnou úlohou, pred zrakmi divákov, náležitým potleskom a kytičkou v ruke. Tato vyzeral môj prvý premiérový deň, začiatok nového „druhého života“.

Ak by si si mohla ušiť postavu na mieru v svojej vlastnej hre, akú úlohu by si si napísala?

Bol by to rozhodne typ asociála so zmyslom pre detail, výbušná a ľahkovážna cintľavka, dengľavec plný protikladov. V jadre citlivý, navonok tvrdý a chladný. To všetko zasadené do prostredia rušného sveta. 

V akých hrách si obsadila režisérsku stoličku? Bolo to náročné?

Režisérsku stoličku som prvýkrát prijala v 16-tich a to v Divadle pre najmenších. S Detským divadelným súborom Trpaslíci som získala i režisérsku kolegyňu, s ktorou sa nám podarilo vytvoriť hru s názvom Ako išlo vajce na vandrovku. A to bolo niečo. Hru vytvorenú na motív ľudovej rozprávky o vajíčku na vandrovke sme zdramatizovali a za pomoci hudby a nadšenia detí predviedli nielen skutočné lietajúce vajíčka, no i také, ktoré vynikalo odvážnosťou nad inými. Potom bola už iba jedna. V Divadle Mladých som okrem hrania rýpala i do režírovania a asistovala Peťovi Hudákovi. Oficiálne to bolo v hre Google.life. V Červených vankúšoch som sa však pri kolónke réžia vyskytla iba ja, preto vravím že skutočnou režisérkou som sa stala až pred dvomi rokmi. 

Ako dlho trvá proces tvorby novej divadelnej hry a kde nachádzaš inšpiráciu?

Tvorba novej hry je vždy originálna a výnimočná. Môže trvať niekoľko týždňov, pár mesiacov, rok. Závisí to od chcenia, zápalu pre vec, samotného režiséra, a podľa mňa najmä od scenáristu. V našom prípade to bola kolektívna práca. 
Najviac ma inšpirujú samotní ľudia okolo mňa. Po celý čas som sa snažila, aby sa v hre nepremietalo nič z môjho života, aby sa stalo iba sumárom životných osudov, parafrázou Dahlových poviedok. No musím priznať, je tam z mojej osoby viac než by som čakala. Paradoxom zostáva, že tak ako prvý nápad zinscenovať novú hru, i charaktery postáv, ich životné príbehy, hodnoty a prejavy sa formovali s vlakom; na ceste na nástupište, v podchode, pri čakaní na rýchlik alebo len v rade na lístok. Nenahováram teraz ľudí k tomu, aby začali cestovať vlakmi, keď potrebujú inšpiráciu. Skôr smerujem k tomu, nech si viac všímajú okolie, pretože na svete je mnoho zaujímavých osobností, ktoré potrebujú pozornosť a objavenie. U mňa víťazí táto forma, no iba preto, že je to etapa, kedy spomalím a konečne vnímam úplne všetko. Pre niekoho môže byť takýmto prostredím napríklad i krčma.

V čom vidíš kvalitu dobrej a zaujímavej divadelnej hry?

Vo výraze tváre ľudí, keď na konci vystúpia zo svojej hereckej role. Iba vtedy totiž vidíte, či je divadlo a hranie pre daného človeka prínosné a či mu spôsobuje šťastie a radosť. Východisko dobrej a zaujímavej hry spočíva v tom, že dokáže apelovať na názor, postoj, prístup k tomu, o čom hovorí, smie ich meniť a pôsobiť nástojčivo, vzbudiť záujem, či naviesť diváka k premýšľaniu. 

Aký máš pocit, keď skončí hra na ktorej máš zrejme ty hlavnú zásluhu? Čo sa v tebe odohráva počas predstavenia?

Na Noci divadiel sme uviedli derniéru našej hry a musím povedať, bavila som sa, neskutočne! Mala som chuť vyskočiť zo stoličky a zakričať: Detská, neverím vlastným očiam! Bolo to svieže, vtipné, uvoľnené, dokonca popridávali situácie a repliky, na ktorých sme dohodnutí neboli. No základom všetkého je pochopiteľne hrdosť, vďačnosť a nadšenie. Nielen na seba, ale i na nich. Čo viem ale určite, je to ako s čokoládou- dáš si kocku, potom druhú a zrazu zistíš, že jej už niet. Byť režisérom si vyžaduje obaliť sa množstvom skvelých ľudí, pretože keď raz príde úspech, chcete pokračovať ďalej.

Často navštevuješ divadlá? Máš nejaké obľúbené predstavenia? 

Najmilším divadlom mi je Bábkové divadlo na Rázcestí, sídliace na jednom bansko- bystrickom rázcestí, na jednej súdmi obsypanej ulici a v tom najkrajšom prostredí, aké divadlo mať môže. Tu som verným divákom, pretože nielen útulnosť, pozitívna atmosféra, škriekajúci papagáj, nezvyčajné „sály“, či gigantická fotografia stálych hercov, ale i výkon, nadčasovosť a režisérska odvážnosť ma privádza do najväčšieho tranzu, aký môže človek s mojimi predstavami a hodnotami mať. J

Obľúbené predstavenia? Tie nemám, pretože ľúbim všetky, i tie zlé. V konečnom dôsledku je vôbec skvelé, že niekto niečo robí. Mám však také, na ktoré nikdy nezabudnem. Národný cintorín z kolekcie národných cintorínov Martinského divadla, Čudné popoludnie Dr. Zvonka Burkeho hrané v bratislavskej Astorke, Mocad(r)ámy, Premena z dielne spomenutého BDNR a samozrejme Dvojtvárnosť v zrkadle- vlastný produkt.

Práca režisérky si vyžaduje veľkú odvahu a trpezlivosť. Čo najviac miluješ na svojej práci a čo ťa naopak dokáže sklamať?

Milujem rôznorodosť, nekonvenčnosť, nápaditosť, čo divadlo bezpochyby ponúka. Zo všetkého najviac si ale užijem to, keď každý tlieska iba mne. V jedinom úklone cítim všetku tú prácu, hrdosť na svoje sily, vlohy, samú seba a predovšetkým zadosťučinenie. Najkrajším momentom, aký som na javisku zažila, bol ten, keď ma moji herci na záver našej prvej premiéry vytiahli z diváckej stoličky, odovzdali mi so slzami obrovskú a „najľúbiacejšiu“ kyticu a s vďakou tlieskali. Som im neskutočne vďačná a právom pyšná na to, čo sme, čo sme dokázali.

Sklamanie nastáva iba vtedy, keď niektorí z členov poruší dohodnuté. Vtedy viem byť veľmi zlá. Mnohí ma preto volajú diktátorka Lucka. 

"Mám rada myšlienky, akékoľvek, najmä tie, ktoré posúvajú. A keďže najviac ich je v knihách, čítam, vždy, keď je čas. Vypichnem tie na polici v popredí. Bodenekova Ivkova biela mať, pretože odštartovala môj čitateľský „chtíč“. Jarunkovej Jediná, lebo je jediná, skutočná a o v mnohom o mne. Nedávno pribudol Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol. Nielen pre svoj dlhý názov, ale i preto, že vzbudzuje u čitateľov túžbu vzoprieť sa, načrtá otázku- Prečo sa nedokážem odtrhnúť od toho, čo mi berie smiech? Brazílsky prozaik Paulo Coelho povzbudil, navnadil, rozrečnil, Roald Dahl umlčal a prekvapil. Okrem toho rada sedím na zemi, s nohami na radiátore, s čajom v ruke a to najmä vtedy, keď padá sneh. Vo svojom živote sa snažím tešiť zo všetkého- z nového hrnčeka, príjemného rozhovoru, prenikavej vône, odvážnosti iných,... "

Čo je tvojím najväčším snom? V divadle a aj v bežnom živote.

Najväčší divadelný sen som si už splnila. Ale snov z bežného života mám mnoho premnoho. Najaktuálnejším je patchwork kreslo. Dlhodobý sen spočíta v snahe  byť vynikajúcou učiteľkou, vzbudzovať záujem a lásku k literatúre. Najstarším zo všetkých je nájsť človeka, ktorý bude rozumieť bez slov. Najväčšou túžbou a základom mojich čitateľských aktivít sa stala izba so stenami plnými  kníh, s jediným kreslom, drobným stolíkom vedľa neho, stojatou lampou, výnimočným pohárom s pravidelnou dávkou bieleho čaju a s tanierom bio chipsov. J Nezvyčajný spočíva v snahe nájsť také miesto, aké náhodne objavil Robinson Crusoe- miesto bez nikoho. Cestovateľský- navštíviť Tanzániu, mesto Dodoma. Najodvážnejším spomedzi odvážnych je zároveň i celoživotný- napísať knihu, ktorá vyrazí dych. Najmilším zostáva ten, ktorý sa so mnou tiahne už od detstva.  Zažiť nezabudnuteľný a neprekonateľne originálny narodeninový/ meninový deň. Mal by obsahovať množstvo literatúry, divadla, pomarančový džús a bryndzové halušky, neustále prekvapenia, pláž, palmy, nápisy happy birthday, priania, spev, tanec, priateľov a veľkú plazmu, kde by sa pod hviezdami premietal film na počesť tohto dňa. Vrcholom by bol napokon Paulo Coelho. J

S pozdravom, Lucka.